Poštovné zadarmo nad 60€ Vrátenie tovaru do 30 dní kere@kere.sk0944 186 939

Košické šunky a salámy

Dnes si dáme od histórie budov v Košiciach trošku pauzu a radšej sa budeme venovať veci všetkým rovnako blízkej, vzácnej a obľúbenej – jedlu. Konkrétnejšie košickým šunkám a salámam. Tie boli v Európe v 19. storočí také obľúbené, že vyhrávali na výstavách v Londýne či Paríži. Na výstavách (áno, skutočne sa konali výstavy šuniek) nejedenkrát zvíťazila nad Pražskou šunkou, ktorú môžeš aj dnes v modifikovanej podobe s trochou éčiek a vody dostať v obchodoch.

Za jej kvalitku môžeme vďačiť Talianovi Novellymu, ktorý sa usadil v Košiciach. Z kvalitného mäsa, ktoré dovážal z Poľska a južného Uhorska, vyrábal prvotriedne údenárske výrobky. O svoje remeslo sa neváhal podeliť ani s Košičanmi, a tak sa čo nevidieť aj ďalší mäsiari pustili do výroby košickej šunky a salámy. Tajomstvo (ktoré sa z nejakého dôvodu dostalo do uší a neskôr i do záznamov) kvalitnej šunky spočívalo v správnom morení (pácovaní) a v kvalitnej soli. Tú dovážali košickí údenári s neďalekého severu od kamošov Koňarov. Prominentným údenárom bol napríklad Čech Vincent Netušil, ktorý naozaj netušil, že za svoju šunku v roku 1909 získa zlatú medailu na potravinárskej výstave v Paríži.

SOLIVAR:

14 rokov pred ním sa v Rakúsko-Uhorsku blysol Adolf Freudenfeld, ktorý získal na výstave v Budapešti bronzovú medailu.

Jeho menovci, Anton a Henrik, prišli z Čiech (rovnako ako Netušil), a svoj biznis rozbehli vo veľkom – nielenže mali údenárstvo v Levočskom dome, ale prenajímali aj reštauráciu Baránok v Čermeli.

Keďže rovnako ako mnoho iných remesiel, aj mäsiarstvo sa odovzdávalo z otca na syna, žili v Košiciach celé rodiny, ktoré udržiavali biznis nažive. Vyskytli sa však aj čierne ovce. Jednou z nich bol akademický maliar Anton Jasusch, ktorý sa od tradície odklonil a namiesto sekáčika vzal do ruky štetec. Otec ho podporoval a financoval jeho štúdiá v Budapešti, Mníchove a dokonca v Paríži.

Niežeby mal mäsiar vtedy nižšie postavenie ako maliar – práve naopak. Napríklad Jasuschov otec bol funkcionárom Živnostenského spoločenstva mäsiarov. Väčšina vychytených údenárov bola považovaná za vážených občanov mesta a zastávala pozície v mestskej rade. Jedným z nich bol aj Peter Haltenberger, ktorého firma vyvážala ročne 4 až 5 tisíc údených stehien, a to nielen do okolitých miest, ale dokonca štátov – Čiech, Moravy i Poľska. Ak si myslíš, že sa cestou mohli výrobky pokaziť, si na omyle – vtedy ešte neexistovali chladničky a tým pádom bolo potrebné, aby boli všetky výrobky kvalitne vysušené a zasolené.

Snaha vyrobiť kvalitné mäso bolo v ich vnútri hlboko zakorenené. V stredoveku boli mäsiari za predaj skazeného alebo zlého mäsa alebo mäsa staršieho ako sedem dní trestaní pokutou a vylúčením z cechu. A ak ťa raz z cechu vylúčili, už si svoje remeslo vykonávať nemohol, nehovoriac o hanbe, ktorej sa ti v meste dostalo. Mimochodom, Košice mali jeden z najstarších cechov mäsiarov na Slovensku a mäso sa až do 19. storočia nevážilo, iba sekalo odhadom.

Po košickej šunke veľa stôp v našom meste neostalo. Spomienku na pražskú šunku môžeš nájsť aj na rohu Hlavnej a Rooseveltovej, kde na budove tehlovej farby „vykúkajú“ modro-žlté nápisy „Pražská šunka“ / „Prágai sonka“, ktorá sa predávala v „Ušľachtilých lahôdkach“ / „Nemes fűszerek“.

Každopádne je ale dobré vedieť, že sme našimi šunkami a salámami ohurovali v Európe. A čo ty? Dal by si sa v minulom storočí na údenárstvo?

Zdroje: https://www.cassovia.sk/sunka/

http://www.pivovarhostinec.sk/sk/historia

https://kosice.korzar.sme.sk/c/4436771/historia.html

https://kosice.korzar.sme.sk/c/4444988/historia.html