Po šunke, citadele či pamiatkach sa dnes budeme venovať o niečo vážnejšej téme – Okupácii v roku 1968. Predpokladám, že si vtedy nežil, a možno túto udalosť poznáš len ako „tú, keď sa v Košiciach zjavili tanky.“ Pri príležitosti 50. výročia vstupu Varšavských vojsk na územie Československa a tým pádom aj do Košíc ti prinášame článok o tom, čo to tá okupácia vlastne bola, spoločne s fotkami, ktoré nám poskytli ochotní pamätníci z Facebooku.
x
Zdroj: Facebook
V januári 1968 bol za predsedu Komunistickej strany Česko-Slovenska (KSČ) zvolený Alexander Dubček. Ten sa snažil demokratizovať socializmus tým, že odstráni cenzúru, povolí činnosť nekomunistických spolkov, zrovnoprávni postavenie Slovákov v spoločnom štáte či zlepší situáciu cirkví. Tieto kroky sa u občanov Československa stretli s nadšením, avšak u predstaviteľov Sovietskeho zväzu vyvolali nevôľu. Hoci vedenie KSČ nijako nevyvracalo komunistické hodnoty, Sovietsky zväz na čele s Brežnevom (to je ten s hustým obočím a mľaskavými bozkami) rozhodol, že treba zakročiť. A ak Sovietsky zväz zakročil, tak vo veľkom.
Zdroj: Facebook
Z noci 20. augusta na 21. augusta sa na celom území Československa objavilo vyše 500 000 vojakov, cca 6 300 tankov, 2 000 diel a 800 lietadiel. Nepatrili iba Sovietskemu zväzu, ale aj ďalším štyrom štátom Varšavskej zmluvy – Maďarsku, Bulharsku, Poľsku a Nemeckej demokratickej republike (Varšavská zmluva bola zmluva o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci najvyššími predstaviteľmi socialistických štátov). Následkom okupácie zomrelo v celom Česko-Slovensku vyše 100 ľudí a viac ako 500 ich bolo zranených.
Do Košíc prišli od Senného trhu a pri rozostavanom Hoteli Slovan (dnešný Hilton) zabočili na Leninovu ulicu (dnes Hlavnú). Prví okoloidúci boli zmätení i pobúrení, zopár z nich sa rozhodlo prejaviť svoj nesúhlas tým, že hodili do tankov tehlu, či vyliezli na tank a udierali doň lopatou. Dav ľudí dokonca zablokoval Leninovu ulicu, aby po nej nemohlo vojsko postupovať, avšak spustila sa streľba, ktorá dav rozptýlila.
Armáda neprišla však iba do centra mesta. Pán Iglarčík si na vpád vojsk spomína takto: „Mal som v tom čase bez mála 8 rokov. Končili sa prázdniny. Keďže sme boli ešte „normálne“ deti, lietali sme po vonku a na všetko sme boli zvedavé. Na kraji mosta cez Hornád na strane Vyšného Opátskeho v smere do centra mesta zostal stáť na konci dňa (21.8.2018) jeden ruský tank a jeden obrnený transportér s primeraným počtom vojakov. Tí tam strážili tento most niekoľko dní a nocí. Vojaci si robili hygienu pod mostom v Hornáde. Naši rodičia prestrašene behali-lietali a robili si (nám) potravinové zásoby do špajzí v domnienke, že bude vojna. My, ničomu nerozumejúce deti sme liezli po tankoch a dokonca aj v útrobách transportéru. Pýtali sme od ruských vojakov oznaky (márne). Vrcholom pre nás bolo, keď na futbalovom ihrisku Vyšného Opátskeho pristal vojenský vrtuľník. zrejme kvôli nim. Tento vpád vojsk bol dokonale utajený a v prvých chvíľach nikto netušil, (asi ani oni sami) prečo sú u nás a čo bude nasledovať. Viac ako dvadsaťročné obdobie temna. Pravda iba pre tých, ktorí rozmýšľali v princípoch, ba sa aj proti tomu odvážili niečo robiť.“
Podobne si na to pamätá aj pán Duffek: „Pamätám si, že sme celý deň stáli v rade do potravín. S bratom, mamkou a otcom sme sa striedali, lebo sa všetci báli, mysleli si, že bude vojna. Mamka nedovolila bratovi ísť k Slovanu s partiou, lebo tí sa rozhodli, že idú protestovať. Furča vtedy ešte neexistovala, stáli tam len tanky a delá namierené na Košice.“
Na celom území nastalo obdobie normalizácie. Počnúc 22. augustom boli „chôdze, mítingy, demonštrácie bez povolenia komandantúry Sovietskych vojsk“ zakázané, od 21:00 večer do 4:00 ráno platil zákaz vychádzania (výnimku mali iba osoby s priepustkami), a „akékoľvek pokusy na osobnú slobodu“ sa prísne trestali. Na dodržanie rozkazov malo dohliadať vojsko pod vedením majora Belikova, ktorý sa stal vojenským komandantom Košíc.
Zdroj: Facebook
Paralelne s novými rozkazmi sa Košičania (i zvyšok Československa) búrili. Príslušníci veliteľského a učiteľského zboru, ako i poslucháči kurzov Vyššieho leteckého učilišťa napísali veliteľovi okupačných vojsk list, v ktorom nazvali okupáciu agresiou, „ktorá odporuje medzinárodnému právu i zmluvným záväzkom medzi štátmi Varšavskej zmluvy“. Zároveň požadovali okamžitý odchod okupačných vojsk, odmietli spolupracovať s okupantami a vyhlásili, že budú plniť rozkazy iba riadne zvolených činiteľov – medzi nim i spomínaného Alexandra Dubčeka.
Zdroj: Facebook
Ani tlač sa nenechala zastrašiť. Časopis Strojár, ktorý vydávali Východoslovenské strojárne, vyzýval svojich čitateľov k vernosti Dubčekovi. Zároveň prinášal pravidelné informácie o postoji okupácie zo sveta – napr. „Americkí Slováci sa hlásia k Dubčekovi“ alebo „Z Francúzska oznamujú, že protest proti okupantom ČSSR podpísalo vyše 250 000 ľudí, sympatizujúcich s Československom.“
Foto: Oto Povolný
Ďalším firemným časopisom, ktorý sa voči okupácii búril, bol Oceľ východu. Priniesol články ako „Radšej guľku ako zradu“ či „Nech okamžite odídu.“ Na svojich stránkach zverejnil motivačné citáty ako „Nezahynie národ, ktorý sa riadi rozumom a svedomím“ či „Vydržme – čas pracuje pre nás.“
Foto: Oto Povolný
V Košiciach zahynulo podľa posledných výskumov následkom okupácie 11 ľudí. A hoci i tichá vzbura na verejnosti postupne stíchla, možno si od rodičov či starých rodičov počul o nepriamych prejavoch rebélie, ktorou vyjadrovali svoj nesúhlas s režimom. Koniec koncov, túžbu po slobode nemožno zničiť, iba umlčať, a tak sa skončilo i toto obdobie
Foto: Oto Povolný
Ak chceš o Okupácii a jej príčinách vedieť viac, odporúčame film Dubček, ktorý poníma o zákulisí prípravy Okupácie a novouvedený film Okupácia 1968.
Zdroje: https://www.upn.gov.sk/sk/20-21-august-1968—okupacia-ceskoslovenska/
http://www.pluska.sk/slovensko/takto-vyzerali-kosice-21-augusta-1968.html
http://i.sme.sk/cdata/0/69/6907990/mapa.jpg
https://www.facebook.com/groups/Kaschau.Kassa.Kosice.fotografie/