Na kus reči s Kaplnkou sv. Michala

Ako Košičan zrejme poznáš Kaplnku sv. Michala veľmi dobre. Vieš však, prečo je zasvätený práve Archanjelovi Michalovi a čo ho kedysi obklopovalo? Ak nie, samotný Michal ti to prezradí. Poskytol nám totiž exkluzívny rozhovor – prvý od svojho vzniku – a napriek pokročilému veku mu nechýba zmysel pre humor.

KERE: V prvom rade ďakujeme za poskytnutie rozhovoru. Prezraď nám čosi o svojom pôvode.

Michal: Ďakujem za oslovenie. Rozhovor som ešte nikdy nedával, som z toho trochu nervózny, až sa mi roztriasli základy. V skratke, postavili ma v druhej polovici 14. storočia. Presný rok si nepamätám, ale viem, že vedľa mňa vtedy stála prvá Alžbeta, ktorá krátko na to zhorela.

KERE: To musela byť pre teba rana.

Michal: Ani nie, ju to bolelo viac. Kusy z nej ostali na rovnakom mieste a potom mi postavili novú kamošku. Hneď sme si sadli – má rovnaký štýl ako ja (čiže gotický – pozn. red.).

KERE: No predsa len… necítiš sa byť tak trošku v jej „tieni“?

Michal: Ani nie… Slnko sa otáča z východu cez juh na západ a keďže ja stojím na juhu, v podstate vrhám tieň ja na ňu!

KERE: Čo tvoje detstvo? Aké to bolo, keď si vyrastal? Život, pomery a tak…

Michal: Vyrastal som relatívne rýchlo. Tuším som mal byť súčasťou väčšieho kostola, ale kto si to má pamätať? No bolo to vtedy dosť pochmúrne, pretože všade naokolo bol cintorín, sem-tam nejaká morová epidémia a tak… Teraz je tu predsa len viac života a zábavy; aj peknú fontánku mi postavili.

KERE: A čo tvoje meno?

Michal: No, ono vlastne súvisí s tým cintorínom, čo bol naokolo. Vieš, úlohou svätého Michala je vážiť duše ľudí a na základe ich dobrých a zlých skutkov rozhodnúť, či pôjdu do neba alebo do pekla. Je zobrazený aj nad mojimi vchodovými dverami.

KERE: Drsné…

Michal: Hovor mi dačo.

KERE: Povráva sa, že v tvojich útrobách sa nachádza kostnica, v ktorej sú uložené kosti z okolitého cintorína. Je to pravda?

Michal: Áno, je to pravda. Dosť nechutné, že? Chcel by som vidieť ako dnes niekto stavia dom, v ktorého pivnici si ukladá kosti. Niektoré staré zvyky stoja za zamyslenie…

KERE: Prezraď nám niečo zo svojho „vnútra“.

Michal: Neustále mi skrášľujú fasádu, čo znamená, že je fasa dnu! (posledná rekonštrukcia v roku 2006, pozn. red.). Priestor tu mám útulný s pekným oltárom. Na pravej stene mám aj tetovanie, ktoré ani po rokoch nevybledlo. Nachádzajú sa na ňom štyria svätí – Dionýz, Františka, Žigmund a Anna, ktorí boli patrónmi uhorských panovníkov a cirkevných predstaviteľov.

KERE: Čo hovoríš na to, že sa u teba teraz konajú svadby?

Michal: Som s tým okej. Ešteže nie som taký mainstreamový ako moja suseda Alžbeta, tá sa nezastaví.

KERE: Takže si sa vždy volal Kaplnka sv. Michala?

Michal: No, vlastne som bol pred 12 rokmi presvätený na kostol, ale to málokto vie. Dlho som mal prezývku „Kaplnka menšín“, pretože som bol jediný chrám v Košiciach, v ktorom sa konali omše po slovensky. V tom čase som bol plnka každý víkend. Teraz je toho pomenej, ale aj som rád – mám už svoj vek.

KERE: Súhlasíme. A čo hovoríš na to, že ti na okná dali sieťky proti holubom?

Michal: No, vyzerá to síce negustovne, ale aspoň nemám os*até dvere.

KERE: Čo by si odkázal ľuďom, ktorí sa dostanú do tvojej blízkosti?

Michal: Nech sa na mňa prídu pozrieť. Som síce malý, ale zato tenký! A viete, ako sa hovorí – aj s malým gašparkom sa dá zahrať veľké divadlo.

KERE: A čo erb, ktorý máš naľavo?

Michal: Erb je super, aj keď ja vidím vlastne len pozadie toho anjela. Ale viem aj, ako vyzerá spredu, lebo jeden mám na okne a videl som už aj ľudí v KERE tričkách. A keď sme už pri nich, nedá mi nespýtať sa… prečo sa erb, Alžbeta, Jakabáč či Morový stĺp už objavili na KERE tričkách a ja nie? Dúfam, že si ma šetríte na nejakú špeciálnu edíciu, predsa len, som už dôchodca, ktorý by si to zaslúžil.

KERE: Rozhodne.

Michal: Super! Tak kedy dáme fotenie?

KERE: Hmm… Ďakujeme za rozhovor.